Ako vedci rozlíšia piesne veľryby hrbatej od iných zvukov pod vodou?
Oceán je plný zvukov. Vlny vytvárajú turbulencie, dážď vytvára podvodný hluk, lode vytvárajú zvuky motorov a morské živočíchy prispievajú svojimi vlastnými hovormi a hlasmi. V tomto rušnom akustickom prostredí veľryby produkujú piesne zložené z organizovaných zvukových sekvencií, ktoré môžu výskumníci študovať.
Keď však vedci zaznamenávajú zvuk pod vodou, ako vedia, ktoré zvuky patria keporkakom Nahrávka môže obsahovať niekoľko zdrojov zvuku naraz a niektoré zvuky sa môžu podobať jeden druhému, keď ho počujete cez hydrofón.
Identifikovanie piesní veľrýb veľrybích si preto vyžaduje viac známych zvukov. Výskumníci skúmajú akustické vzorce, študujú, ako sú zvuky organizované, skúmajú ich kontext a overujú, či sú prijateľné alternatívne vysvetlenia.
Tieto metódy pomáhajú vedcom pochopiť hlasové správanie veľrýb a zbierať spoľahlivejšie údaje pre morský výskum. Poskytujú tiež zaujímavé spojenie so zálivom Samaná v Dominikánskej republike, kde sa veľryby zhromažďujú počas obdobia rozmnožovania.
Prečo je ťažké identifikovať piesne veľrýb pod vodou?
Podvodný zvuk sa šíri zložitým prostredím. Hydrofón dokáže zachytiť zvuky zo zvierat, plavidiel, vĺn a iných zdrojov, niekedy súčasne.
Na rozdiel od osoby, ktorá pozoruje veľrybu na hladine, akustický výskumník nemusí vidieť zviera zodpovedné za konkrétny zvuk. Nahrávka môže obsahovať dôkazy o prítomnosti veľryby bez toho, aby sa presne ukázalo, ktoré zviera vydalo jednotlivé zvuky.
Identifikáciu sťažuje niekoľko problémov:
- Rôzne zdroje zvuku sa môžu frekvenčne prekrývať.
- Hluk na pozadí môže obsahovať iba dôležité akustické detaily nahrávka
- . skladba.
- Zvuky sa môžu meniť, keď cestujú vodou.
- Nastavenia zariadenia môžu ovplyvniť vzhľad nahrávky.
- Podobné akustické vzorce nemajú vždy rovnaký zdroj.
Vedci riešia tieto výzvy kombináciou niekoľkých typov dôkazov namiesto spoliehania sa na jednu charakteristiku.
1. Rozpoznanie štruktúry piesní veľrýb
Jedným z najužitočnejších kľúčov je organizácia zvuku.
Piesne veľrýb často obsahujú opakujúce sa jednotky usporiadané do fráz a väčších sekvencií. Jednotlivé zvuky môžu stúpať alebo klesať, meniť ich trvanie alebo sa opakovať v rozpoznateľných vzoroch.
Výskumníci počúvajú tieto opakujúce sa štruktúry a skúmajú, ako sa časom spájajú.
Nahrávka môže napríklad obsahovať tónový zvuk, po ktorom bude niekoľkokrát nasledovať podobný zvuk, kým sa presunie do inej sekvencie. Takáto organizácia môže byť v súlade so štruktúrovanou piesňou veľrýb, najmä ak sa zhoduje so vzormi, ktoré už boli zdokumentované v spoľahlivých referenčných nahrávkach.
Žiadny jednotlivý zvukový tvar však nepreukazuje, že ho vytvorila veľryba dlhoplutvá. Iné zvieratá a zdroje prostredia môžu vytvárať zvuky s povrchne podobnými vlastnosťami.
Vedci preto hľadajú skôr kombinácie charakteristík, než aby považovali jeden akustický prvok za definitívny dôkaz.
2. Použitie spektrogramov na skúmanie zvukov
Spektrogram je vizuálna reprezentácia zvuku, ktorá ukazuje, ako sa jeho frekvenčný obsah mení v priebehu času.
Namiesto spoliehania sa len na to, ako nahrávka znie ľudskému uchu, môžu výskumníci kontrolovať vzorce, ako napríklad:
Local explorer & expert guide in Isla Saona Oficial.
